Obdobie 18. - 19. storočia

Život obyvateľov Močenka na začiatku 18. storočia poznačovali tie isté historické udalosti, ktoré zasiahli celé Slovensku, resp. Rakúsko-Uhorsko. Boli to predovšetkým stavovské povstania, najmä odboj a vládnutie posledného proticisárskeho vzbúrenca z radov šľachty - Františka Rákociho II. Tomu sa do svojho vojska podarilo získať vyše 100 000 poddaných a v roku 1704 ovládal územie takmer celého Slovenska. Zakrátko však prepuklo množstvo sociálnych nepokojov a aj protirákociovské povstanie. Vojenské zrážky medzi kurucmi (Rákociho vojakmi) a labancami (cisárskymi vojakmi) sa neraz odohrávali na južnom Slovensku. Bezprostredne sa tak dotkli aj Močenka.

V prvej štvrtine 18. storočia sa na našom území po prvýkrát v dejinách uskutočnil súpis obyvateľstva, a to hneď dvakrát - v roku 1715 a v roku 1720. Podľa zachovaných údajov v prvom z uvedených rokov mal Močenok 43 domácností, ale o päť rokov neskôr ich už bolo 81.  
V rokoch 1717 - 1746 bol v Močenku farárom Ján Kmoško, neskorší nitriansky kanonik. S jeho menom sa spájajú aj kladné, aj záporné stránky pôsobenia. Vedľa kostola dal opäť vybudovať vežu - zvonicu. Bol vraj veľmi prísny na pomerne ľahostajných farníkov. Tí neraz zanedbávali nedeľné kázne a deti neposielali na katechizmus. Rozhodol sa ich za to potrestať, a to buď pokutou 75 denárov za každý raz alebo 15 palicami. Cirkevný vizitátor z roku 1732 o ňom zanechal svedectvo, že obilie vyberal väčšou mericou, než bola predpísaná. Nemožno sa teda čudovať, že nebol príliš obľúbený. Rovnako, svojej farnosti bol oddaný. Rozhodujúcou mierou prispel k tomu, že sa podarilo uskutočniť stavbu Kaplnky sv Kríža nad biskupským rybníkom, ktorá bola dokončená v roku 1729 a je to najstaršia stavebná pamiatka v Močenku. V nej je spolu s patrónom obce, biskupom Ladislavom Erdödym zvečnené aj meno kňaza Jána Kmoška.
Ani v 18. storočí sa Močenku nevyhli živelné pohromy. V roku 1747 kraj napadlo obrovské množstvo kobyliek. Zachoval sa o tom písomný záznam očitého svedka. Predstavený františkánskeho kláštora v Nitre Demeter Benčič o udalosti píše takto: „Dňa 20. augusta 1747, práve na sviatok sv. Štefana, prehnalo sa nad Nitrou veľké množstvo kobyliek. Leteli v šírke od Mlynariec až po Horné Krškany nad zemou vo výške 4 - 5 siah tak husto, že zatônili aj slnečné svetlo. Trvalo to od pol desiatej až do druhej hodiny popoludní. Proti tomuto mračnu kobyliek vyzváňali zvony a robil sa lomoz motykami a inými nástrojmi. Ľudia sa rozbehli po poliach a po vinohradoch, aby kobylky poodháňali. Táto ostražitosť a úsilie obyvateľov kobylky naozaj zahnali, takže na tomto mieste nenarobili nijakú značnejšiu škodu..." (Tento, ako aj nasledujúce citáty v tejto kapitole sme prevzali z knihy V. Judáka a Igora Hanku Od Gorazda ku gorazdovcom.) 
O deň neskôr sa nálet kobyliek zopakoval, vraj ich mračno bolo ešte väčšie.

Udalosť zaznamenal aj močenský farár Juraj Lackovič (v obci pôsobil v rokoch 1746 - 1757) v matrike: „Na sviatok sv. Štefana, kráľa uhorského, od poludnia asi do 17. hodiny, prileteli ako červené mraky obrovské hejná kobyliek smerom od Šale k lesu na Garázde, kde sa začali usádzať Ale ako na vyzváňanie na oboch zvonoch vo veži, keď veriaci prichádzali k procesii, tak i na základe na nariadenia prichádzali húfy ľudí, aby ich všetkým možným hlukom zahnali, tiež puškami, svinskými zvoncami, železnými hrncami a krikom, aby ochránili polia s obilím a kukuricou, ktoré tu pestujú pre bažantov."

Viac škody, ba hotovú katastrofu však spôsobil oheň. Požiar vypukol 7. mája 1760, rozšíril sa a zničil celé mestečko. V cirkevných matrikách sa aj o tejto udalosti zachoval záznam, svedectvo farára Jozefa Ladislava Bezroviča: „Dňa 7. mája 1760 okolo 12. hodiny vypukol požiar na dolnom konci, od západnej strany, pri dome istého Ondreja, zvaného Prezgati, ktorého dolný sused je Anton Nagy, a jeho dom podpálili kumánski vojaci z pluku palatína Ľudovíta Baťániho, ktorý, keďže fúkal južný vietor, prenikol odtiaľ až k fare a ku kostolu. Neušetril biskupskú kúriu (kaštieľ), ani domy Františka Patakiho, ani Františka Lackoviča a pripojené záhrady. Všetko zničil v priebehu jednej hodiny a obrátil na popol..."  
Oheň bol živlom, proti ktorému sa v tých časoch ťažko bránilo, pretože nejestvovala vyspelejšia hasiaca technika. Svedčí o tom aj list biskupovi z 30. januára 1788, ktorý je prosbou o pomoc: „...Preto, že v minulom roku 1787, 24. októbra v Močenku Štefan Urbánik a Voros František utrpeli veľkú škodu tým spôsobom, že ich domy v hodnote 120 a 59 florénov vyhoreli. Týmto Vás chceme ponížene poprosiť, aby ste k nám boli milostivý, alebo keby ste nám voľačo z nášho deviatku upustili a okrem toho, keby ste nám poslali trochu slamy a sena na stavbu maštalí, preto, že naše zhoreli... Nech vás Boh za vašu otcovskú starostlivosť odmení a my pokiaľ budeme žiť, zostaneme vďační..." 
Požiare sa, žiaľ, obci ani neskôr nevyhýbali. Zachovali sa o tom ďalšie písomné svedectvá, ako aj prosby pohorelcov z Močenka, ktoré žiadajú župu o pomoc. V niektorých prípadoch mal oheň na svedomí aj ľudské životy. Tragicky sa napríklad skončil požiar v roku 1824, ako o tom svedčí ďalší zo záznamov v cirkevných matrikách: „Dňa 11. októbra 1824 sme pochovali dve ženy, z ktorých jedna uhorela pri strašnom požiari a druhá, keď to videla, zomrela na porážku od vzrušenia." 
Požiare sa šírili veľmi ľahko, pretože strechy domov boli prevažne pokryté slamenými otiepkami. V 19. storočí však už v obci pôsobil Dobrovoľný hasičský zbor, ale v mnohých prípadoch bol proti sile živlu bezmocný.

V roku 1740 sa v Uhorsku začala vláda osvietenských panovníkov. Najprv Mária Terézia a potom jej syn Jozef zavádzali mnohé reformy feudálneho systému, ktoré - okrem iného - mali uľahčiť aj život poddaných. Poskytnutá bola napr. možnosť oslobodiť sa od mnohých povinností voči zemepánovi. Od roku 1764 sa mohli z poddanskej roboty vykúpiť aj obyvatelia Močenka, avšak podmienky vykúpenia boli také náročné (najmä finančne), že len málokto sa o to uchádzal. 
Podľa pozemkovej reformy mala byť pôda rozdelená medzi sedliakov. Na území Nitrianskeho biskupstva prichádzalo do úvahy rozdelenie pôdy až pre 508 rodín, ktoré sa tu mali usadiť a venovať sa poľnohospodárstvu. Prirodzene, o zem sa uchádzali najmä želiari (bezzemkovia), ale tí na založenie vlastného gazdovstva nemali potrebné finančné prostriedky. Kráľovská komorská správa v Nitre preto veľký počet pozemkov ponúkla nemeckým kolonistom. Museli síce v hotovosti vyplatiť 200 zlatých, ale zároveň dostali pomoc zo štátnych prostriedkov: bezplatné postavenie nových domov, jeden pár záprahového dobytka, kravu, voz, pluh, brány - a ušlo sa im aj ďalších výhod.

Do močenského panstva prišlo 21 nemeckých rodín, spolu 103 osôb. Priamo v Močenku sa usídlilo 14 rodín. Historik František Sedlák o tom vo Vlastivednom časopise v roku 1962 napísal: „Prišli sem 27. mája 1786 z Furstembergu, Bambergu a Wurtembergu. Správa panstva ich usadila sčasti v domoch, ktoré boli od toho roku prenajaté spolu aj s príslušnými usadlosťami miestnym sedliakom a zemanom, a časť dočasne ubytovala v biskupskom kaštieli v Močenku, kým sa pre nich nedostavajú nové domy. Ani kolonisti usadení v močenskom panstve neboli spokojní s prideleným obydlím a pôdou. Hneď po svojom príchode napísali sťažnosť adresovanú samotnému cisárovi, v ktorej sa dožadovali predovšetkým dvojnásobnej výmery pôdy, než akú mali pridelenú. Ďalej sa sťažovali, že jednotlivé polia patriace k prideleným usadlostiam sú rozptýlené medzi roľami ostatných sedliakov a okrem toho veľmi rozdrobené a roztrúsené po všetkých častiach chotára. Žiadali, aby im boli znova vymerané kompaktné usadlosti dvojnásobnej výmery a oddelené od ostatných sedliakov."
Ako uvádza F. Sedlák, svoj protest vyjadrili akousi formou štrajku, keď v jeseni 1786 a na jar 1787 ani jeden kolonista nezačal obrábať pridelenú pôdu a urobiť tak museli domáci poddaní v rámci svojich pracovných povinností. Dochádzalo ku konfliktom s pôvodnými obyvateľmi, lebo kolonisti sa dopúšťali priestupkov, napríklad rúbali drevo v zahájených lesoch a robili v chotári ďalšie škody.

Osobitná komisia Kráľovskej komorskej správy a Nitrianskej župy v lete roku 1787 kolonistom pohrozila žalárom na nitrianskom hrade, až potom sa dali do obrábania pridelenej pôdy. Komisia však zároveň odporúčala panstvu, aby majetným kolonistom vychádzali v ústrety pri obstarávaní ďalšej ornej zeme. 
Obdobie nemeckej kolonizácie je poznačené mnohými spormi a nespokojnosťou domácich. Aktívni boli najmä želiari, ktorí keď videli, že kolonisti požívajú najrozmanitejšie výhody a podpory, dožadovali sa tiež pridelenia pôdy a nástrojov na jej obrábanie, aby si mohli založiť vlastné gazdovstvá. Nepochodili však, pretože nemali peniaze na zaplatenie základných poplatkov. 
Nemeckí kolonisti si svoje domy stavali na ulici, ktorá sa dodnes nazýva Švábska. Zachované priezviská niektorých dnešných občanov Močenka - napr. Géring, Eiselle, Braun, Furstenzeller - svedčia o ich nemeckom pôvode.

V 18. storočí rôzne udalosti, ako aj usídľovanie spôsobovali, že počet obyvateľov sa dosť rýchlo menil. Keď sa v roku 1787 v Rakúsko-Uhorsku konalo ďalšie sčítanie obyvateľov, Močenok mal 261 domov a bývalo tu 1590 ľudí. V záznamoch, ktoré sú staršie iba o jeden rok, sa však už hovorí o 1748 obyvateľoch. Zaujímavá je aj špeciálna poznámka, ktorá uvádza, že 19 z nich bolo Židov. 
Na začiatku 19. storočia, konkrétne 17. júla 1808, sa novým biskupom Nitrianskeho biskupstva stal Slovák Jozef Kluch, rodák z Kláštora pod Znievom. K Močenku mal veľmi dobrý vzťah, ba dalo by sa povedať, že bol jeho obľúbeným miestom. Ešte keď bol len nitrianskym kanonikom, daroval obci strieborný relikviár Jána Nepomuckého, ktorý bol v tých časoch jedným z najobľúbenejších svätcov. Rád a často sa tu zdržiaval, o čom svedčia aj dokumenty. V Biskupskom archíve v Nitre a v Štátnom oblastnom archíve v Šali je uložených viacero jeho súkromných i úradných listov, ktoré končil slovami: „In residentia episcopali Mocsonok...", čo v preklade z latinčiny znamená: „V biskupskej rezidencii Močenok...". O vrúcnom vzťahu k obci svedčí skutočnosť, že vyslovil želanie, aby po smrti jeho srdce bolo uložené do krypty Kaplnky svätého Kríža, čo sa mu aj splnilo.

Obyvateľstvo Európy v 19. storočí kántrili početné infekčné choroby, ktoré miestami nadobúdali panepidemický charakter. Neobišli ani južné Slovensko, nevyhol sa im ani Močenok. Z dôvodu nebezpečenstva nákaz, bola už v roku 1809 v obci zriadená epidemická nemocnica. To však nezabránilo niekoľkým nešťastiam, keď epidémia kosila obyvateľov po stovkách.

V roku 1831 sa v Močenku rozšírila cholera, ktorej obeťou sa stalo veľa ľudí. Aj o tejto nešťastnej udalosti sa v cirkevných matrikách zachoval záznam či smutné svedectvo. Miestny farár Anton Zamaróci zapísal do matričnej knihy dlhý zoznam zomretých, vysvetľujúc, že „sú obeťami zúriacej nákazlivej choroby, zvanej cholera, ktorá sa k nám dostala z východnej Indie, kde sa v roku 1817 stala zhubnou, a rýchlo sa šíriac a kosiac zástupy ľudí, dostala sa r. 1823 cez hranice Ázie z Ruska do Európy, v roku 1830 do Halíče - Galície, teda na hranice Slovenska, a v roku 1831 sa šírila ďalej, aby zachvátila celú Európu. Napriek úradným opatreniam, ustanoveniam, bez ohľadu na pohlavie a vek i zdravie, hlavne však medzi chudobou, prejavila sa silnou hnačkou, zvracaním a strašnými kŕčmi, ktorým obete podliehali všade - na cestách, uliciach, hlavne cez leto, počnúc júlom a zúrila až do septembra..." 
Je pozoruhodné, ako dobre bol kňaz A. Zamaróci informovaný, resp. aké mal bohaté vedomosti o nešťastnej chorobe. V matrike zaznamenal aj úmrtie richtára: „Dňa 16. septembra 1831 zomrel močenský richtár Jozef Švondra, 55-ročný, ktorý od vypuknutia cholery všade účinne pomáhal, staral sa o chorých, o pohreby, a keď cholera pomaly utíchala, zomrel ako takmer posledná obeť." 
Iste v nás vyvoláva úctu skutočnosť, že v roku 1831 na čele obce stál človek, ktorý dokázal v čase pohromy nezištne pomáhať spoluobčanom, a to aj za cenu straty vlastného života.
Podľa matričných záznamov močenského farára od 28. júla, keď cholera v Močenku prepukla, do 16. septembra 1831 v obci na túto chorobu zomrelo spolu 213 ľudí. Uvádza aj počet obetí v Hornej Kráľovej, kde ich bolo 80. Okrem nich vo vojenskom lazarete v Močenku zomrelo ešte 31 vojakov. Biskup Jozef Vurum prikázal za všetky obete vykonať rozlúčkové bohoslužby.
Epidémia sa zopakovala v letných mesiacoch roku 1849, keď sa k nám cholera dostala z Rumunska a Moldavska. V Močenku si vybrala svoju daň v podobe 250 obetí. Túto tragickú udalosť v obci pripomína morový stĺp. 
Za veľké zásluhy bol v roku 1867 vyznamenaný Alexander Korencký, ktorý sa staral o chorých v Močenku a v Kráľovej. 
V roku 1872 úrady vykonali administratívne opatrenia, ktoré mali zabrániť šíreniu cholery, resp. minimalizovať dopad potenciálnej nákazy na obyvateľov, straty na ľudských životoch. Župu rozdelili na viaceré epidemické okresy, pričom jedným z nich bol aj Močenok.  

V roku 1850 žilo v Močenku 1838 obyvateľov, čo ho, prirodzene, už v tých časoch radilo medzi najväčšie slovenské obce. V uvedenom roku sa močenským farárom stal Jozef Ščasný, ktorý bol mecénom bernolákovcov. Za svojho pôsobenia nechal na mieste bývalého farského kostola postaviť Kaplnku Božieho hrobu so 14 zastaveniami krížovej cesty.

K rozvoju obce v poslednej štvrtine 19. storočia prispelo vybudovanie novej biskupskej tehelne. Postavili ju v roku 1871. Tehly, ktoré spolu so starou tehelňou produkovala, sa používali pri významných stavbách, ako sú kostol, fara, biskupský kaštieľ, kláštor, zájazdový hostinec. V tom čase sa teda rozvíjal predovšetkým stred obce, ktorý jej dodával vyspelý vzhľad. Hlina na pálenie tehál sa ťažila pri dnešnej Nitrianskej ulici, ďalej neďaleko židovského cintorína, v priestoroch futbalového ihriska, ale aj v bezprostrednej blízkosti tehelne na Rokošovej ulici.

DISKUSIA

Pred pridaním komentára je potrebné sa prihlásiť !

Zatiaľ bez komentárov. Pridajte prvý komentár.

UPOZORNENIE!

Poskytujeme Vám možnosť komentára, pričom si vyhradzujeme právo redakčne upraviť a uverejniť ktorýkoľvek z tu publikovaných diskusných príspevkov. Diskusné príspevky obsahujúce vulgarizmy, rasové narážky a iné spoločensky, morálne a eticky neprípustné skutočnosti má právo administrátor vymazať. Pokiaľ narazíte na takéto príspevky odošlite ich formulárom "nahlásiť príspevok" ktorý je automaticky vygenerovaný ku každému príspevku, alebo kontaktujte administrátora.