Titulka   >  OBEC   >  História
publikované: 14.07.2015 13:02  //  aktualizácia: 14.07.2015 13:03  //  zobrazené: 707

Obdobie 14. - 17. storočia

Od polovice 14. storočia sa vlastníctvo obce Močenok dosť často menilo. V roku 1349 ju opát Zoborského kláštora Tomáš spolu s kaplnkou svätého Klimenta prepustil ostrihomskému arcibiskupovi, ale už v roku 1363 ju mal ako záloh istý Pavel, kastelán trenčianskeho hradu. Neskôr opäť patrila Zoborskému klaštoru. Keď Matej Korvín kláštor zrušil, roku 1494 sa stala majetkom Nitrianskeho biskupstva. Veľmi pohnuté osudy prežívali predkovia žijúci v Močenku v 16. a 17. storočí. V tomto období sa územie Slovenska a strednej Európy vôbec stalo dejiskom častých politických a náboženských zápasov. Slovensko navyše sužovali aj turecké vpády. Tieto udalosti neblaho zasahovali aj do života obce. 
V predvianočnom čase roku 1530 prepadli dedinu turecké vojská. V historických dokumentoch sa zachovali záznamy, podľa ktorých po tomto plienení zostalo v obci 35 vypálených a 16 opustených usadlostí. Niektorým obyvateľom sa podarilo ujsť a ukryť sa v lese, tí, čo to nestihli, boli buď zavraždení alebo odvlečení do otroctva.

Keď v roku 1543 turecké vojská dobyli Ostrihom, niektoré územia Uhorska prešli pod ich správu. Časti Tekovskej, Novohradskej a Hontianskej stolice sa stali súčasťou tzv. Ostrihomského a Novohradského sandžaku. V tomto období (1543 - 1570) prechádzala hranica medzi tureckými a cisárskymi územiami cez niektoré juho-západoslovenské obce. Medzi nimi bol aj Močenok, čo malo, prirodzene, neblahý dopad na osud je obyvateľov, pretože na hraniciach dochádzalo k častým vojenským stretom. Zo zachovaných prameňov sa možno dozvedieť, že ľud bol taký zbedačený, že v roku 1579 sa Nitrianska stolica obrátila na cisára s prosbou, aby úrady nenútili roľníkov bezplatne vykonávať v pohraničí opevňovacie práce. Každý zemepán bol totiž povinný vybudovať kus hradieb, ktorého dĺžka sa určovala podľa počtu poddanských port.

V roku 1598 bol Močenok vyplienený a vypálený až dvakrát. Raz ho vydrancovali turecké vojská a raz cisárski vojaci, tzv. valóni. O rok neskôr sa situácia opakovala. Velenie tureckého vojska sa dozvedelo o tom, že cisár vyhlásil insurekciu (všeobecnú mobilizáciu), a reagovalo na ňu tak, že armáda opustila hlavný tábor pri Ostrihome a vtrhla do Nitrianskej stolice. Povraždila mnoho obyvateľov a okolo 12 000 ľudí odvliekla do otroctva. Ulúpila veľa dobytka a iných zásob a vypálila takmer sto dedín. Obeťou jej zvole sa stal aj Močenok. 
V obci nebola vystavaná nedobytná pevnosť, do ktorej by sa mohli obyvatelia uchýliť a prečkať krátkotrvajúce turecké vpády. Ľudia si preto sami budovali dôvtipné podzemné úkryty. Vykopali - zvyčajne vo vlastnom dome - jamu hlbokú okolo dvoch metrov. Odtiaľ viedla úzka chodbička, ktorou sa dalo prejsť len po kolenách do väčšej v zemi vyhĺbenej miestnosti. Chodbičky dosahovali niekedy dĺžku až 30 m. Niekoľko z nich sa zachovalo až do našich čias, pamätajú sa na ne starší občania obce. Volali ich „lochy". Prirodzene, nie každému a nie vždy sa týmto spôsobom podarilo uniknúť pred Turkami, ale v mnohých prípadoch tieto „lochy" zachránili ľuďom holý život.

V období, keď Turci získavali nad územím vojenskú prevahu a fakticky ho ovládali a spravovali, museli podľa presných regulí obyvatelia platiť aj peňažnú daň. Zachoval sa prameň, ktorý uvádza, že v roku 1644 platilo v Močenku poplatky 92 domácností.  
Okrem tureckej vojenskej prítomnosti sužovali územie južného Slovenska aj náboženské vojny, ktoré boli dôsledkom reformácie. V samotnom Močenku sa v tomto období uchytilo učenie Martina Luthera a Jána Kalvína, ale už od roku 1609 sa uskutočňovala postupná rekatolizácia, ktorú začal biskup Valentín Lépeš. 
V rokoch 1601 - 1604 mali v Močenku hlavný stan hajdúsi - tak sa nazývajú vojská uhorskej šľachty z čias protistavovských povstaní. V roku 1605 okolie Nitry obsadil vzbúrenec Štefan Bočkaj so svojimi bojovníkmi a obeťou krviprelievania a plienenia, ktoré malo na svedomí jeho vojsko, sa stali aj Močenčania. 
V roku 1606 sa skončila tzv. pätnásťročná vojna a malo nastať pokojnejšie obdobie. V tom istom roku sa obec stala strediskom biskupského panstva, ktoré vtedy okrem Močenka tvorili aj obce Kráľová, Jarok a Čápor. (Neskôr, v roku 1626 k nim pribudla aj obec Neded a v roku 1736 ešte dedina Domos, ktorá sa dnes nachádza na území Maďarska.) V roku 1623 udelil cisár Ferdinand II. obci právo vyberať mýto. V listine, ktorú cisár poslal nitrianskemu biskupovi, sa píše: „...Vyslovili sme sa, aby sa na majetku Močenok, patriacom nitrianskemu biskupstvu, ktorý sa v nitrianskom komitáte nachádza, kvôli vode, ktorá najmä v dažďových časoch bez mosta sťažuje prechod, postavili potrebné mosty a do znovunadobudnutia vynaložených peňazí na stavbu, poplatky alebo mýto, podľa poriadku alebo zvyklostí v uvedenom nitrianskom komitáte a susedných komitátoch, sa od prechádzajúcich v budúcich časoch vyberali... Dané vo Viedni dňa 13. mesiaca júna, roku Pána 1623..."

Dnes na mieste pôvodného mosta, na ktorom sa skutočne vyberalo mýto, stojí novší, ktorý sa volá Zúgovský most. Zachovala sa aj budova mýta na Ulici Jozefa Klucha, sú v nej byty. 
Vybudovaniu mosta však ešte predchádzala jedna nepríjemná udalosť. V listine datovanej 18. marca 1620 sa píše, že palatín Forgáč Stanislav Turzo, ktorý sa odmietol podriadiť mierovým návrhom biskupa Telegdiho, prepadol so svojím vojskom biskupskú obec Močenok. Zajal rybárov, ktorí lovili pre biskupstvo, a istý čas ich väznil na Šintavskom hrade. Napokon ich prepustil, ale museli sľúbiť, že úlovok budú odovzdávať výhradne jemu.  
V roku 1624 žilo v Močenku okolo sto rodín a okrem poľnohospodárstva tu bola pomerne bohato rozvinutá výroba. V obci pracovali štyri dielne na spracovanie liadku, chmeľnica a pivovar. Dokumenty spomínajú aj rok 1626. Podľa nich žilo vtedy v Močenku 73 gazdov na polovičnej alebo celej usadlosti. Medzi nimi bolo aj 10 libertínov (prepustených z poddanstva), ktorí boli povinní strážiť rybníky a prispievať biskupovi na stravu počas jeho pobytu v obci; 7 tzv. hofierov, ktorí nemali vlastný dom, ale bývali v urbárskych; 8. hofierov vo zvláštnych domoch a 9 ich bolo takých, čo vôbec nemali domy. Z tohto obdobia sa už zachovali aj mená sedliakov, napr.: Tóth, Bako, Sabó, Horváth, Hasnoš, Pápaj, Warga, Bajnoky, Kováč, Nagy, Gála, Konc, Wajs, Kalman, Fica, Oláh, Macák.

Od začiatku 17. storočia sa Močenok spomína ako „oppidum", teda mestečko. S tým súvisia aj ďalšie privilégia, ktoré záskal. V roku 1650 to bolo trhové právo a rok neskôr i jarmočné - na prosby biskupa i samotných Močenčanov cisár povolil až 7 slobodných jarmokov do roka, pričom bolo presne určené, v ktoré dni môžu byť: na deň sv. Fabiána a Šebestiána alebo Vincenta (20. - 22. januára), na Nájdenie sv. Kríža (3. mája), v prvý štrvtok po Turiciach, na sviatok sv. Ladislava (27. júna), na sviatok sv. Štefana (20. augusta), v nedeľu pred sviatkom sv. Michala (29. septembra) a na sviatok sv. Šimona a Júdu (28. októbra). Výsady, ktoré Močenok dostal od panovníka, ho zaradili medzi zemepanské mestečká.
O siedmich jarmokoch sa píše aj v listine zo 14. marca 1699. Žiadosť o povolenie jarmokov podporil biskup Ladislav Maťašovský a na jeho prosbu cisár Leopold povolil jarmoky v tieto dni: v nedeľu pred sviatkom Obrátenia sv. Pavla (25. január), v nedeľu Leatare (4. pôstna nedeľa), na sv. Juraja, vojaka a mučeníka (24. apríla), na sviatok Rozoslania apoštolov (15. júla), na sviatok sv. Bartolomeja (24. augusta), na sviatok sv. Matúša (21. septembra) a na sviatok sv. Klimenta (23. novembra).

 V sobotu sa okrem toho v Močenku konali trhy, na ktoré sa schádzali nielen domáci, ale aj ľudia z blízkeho okolia - predávajúci i kupujúci. Ďalšie nariadenie upravujúce konanie jarmokov bolo vydané až v roku 1870. Tradícia šiestich jarmokov sa zachovala až do polovice 20. storočia. Jarmok špecializovaný na predaj dobytka sa konal v utorok pred sviatkom sv, Juraja a vo štvrtok pred Ružencovou nedeľou. Tzv. výkladné jarmoky boli dvakrát do roka, a to v prvý utorok po 24. apríli a v prvý utorok po Ružencovej nedeli. Dva veľké - pútne jarmoky pripadali na sviatok Nájdenia svätého kríža (3. máj) a na sviatok Povýšenia svätého kríža (14. september).

Búrlivé udalosti poznačili život v Močenku aj na konci 17. storočia. Vtedy sa začali spory medzi jeho obyvateľmi. Spoločenské rozvrstvenie v mestečku bolo pestré, tvorili ho tri hlavné skupiny: sedliaci, libertíni a poddaní. Libertíni, čiže slobodní, boli podmienečne oslobodení z poddanských robôt, ich povinnosťou však bolo platiť isté poplatky a v prípade ohrozenia slúžiť s koňmi po boku biskupa a vo vojsku. V Močenku bolo v tom čase 21 libertínov, ale neplnili si svoje povinnosti. Odmietali platiť za pasienky, nezaplatili za stráženie dobytka, ba ani povinný desiatok. Tí najbohatší vlastnili až 300 - 400 oviec, avšak ako tzv. dežmu (povinnú dávku) neodovzdali ani jednu. Podmienky pre život sedliakov a poddaných boli veľmi ťažké, niektorí poddaní chceli utiecť. Sváry a spory vyústili 12. marca 1695 do ozbrojeného konfliktu. Celú vec napokon musel riešiť biskup Blažej Jáklin. Zo sťažností, ktoré dostával, sa dozvedáme, že mestečko pozostávalo zo 47 poddanských domov a z 21 domov, ktoré vlastnili rodiny libertínov.

DISKUSIA

Pred pridaním komentára je potrebné sa prihlásiť !

Zatiaľ bez komentárov. Pridajte prvý komentár.

UPOZORNENIE!

Poskytujeme Vám možnosť komentára, pričom si vyhradzujeme právo redakčne upraviť a uverejniť ktorýkoľvek z tu publikovaných diskusných príspevkov. Diskusné príspevky obsahujúce vulgarizmy, rasové narážky a iné spoločensky, morálne a eticky neprípustné skutočnosti má právo administrátor vymazať. Pokiaľ narazíte na takéto príspevky odošlite ich formulárom "nahlásiť príspevok" ktorý je automaticky vygenerovaný ku každému príspevku, alebo kontaktujte administrátora.

NOVINKY E-MAILOM

nové informácie, čo sa pripravuje, čo sa udialo na Váš e-mail, prihláste sa už dnes!

Scroll to Top